Dnes je: 22. 09. 2017 Meniny má: Móric
Naše Kysuce

Ubytovanie Kysuce

Top linky z Kysúc

Info z Čadce

Osobnosti Kysúc



Turiec online

Reštaurácia Príma

História Kysúc

Prví Kysučania

Osídlenie Kysúc sa začalo už v predhistorickom období, o čom svedčí napr. nález pazúrikového úštepu z Ochodnice, ktorý pochádza zo staršej doby kamennej. Obdobie mladšej doby kamennej je takisto doložené nálezmi viacerých kamenných nástrojov a keramiky. O súvislejšom osídlení územia dolných Kysúc možno hovoriť od mladšej doby bronzovej, kedy sem prenikol ľud lužickej kultúry. Našli sa tu napr. žiarové hroby z tohto obdobia a osídlenie tohto ľudu tu pokračovalo aj v staršej dobe železnej. Na prelome letopočtov sa tu usídlil ľud púchovskej kultúry a mnohé stopy osídlenia pokračujú až do staroslovanských čias. Od polovice 13. storočia osídlenie a historický vývoj Kysúc dokladajú písomné pramene.

Prvá písomná zmienka o Kysuciach

Najstaršia písomná zmienka o Kysuciach pochádza z roku 1244 kedy sa územie Kysúc prvýkrát spomína v darovacej listine uhorského kráľa Belu IV. Kráľ v nej daroval majetok Kysuca, rozprestierajúci sa na pravom brehu Kysuce Bohumírovi, synovi Sebeslava, nitrianskemu a trenčianskemu županovi. Hoci sa originál listiny nezachoval, v Kysuckom múzeu v Čadci existuje jej hodnoverný odpis, ktorý zhotovila v roku 1390 Nitrianska kapitula. Reprodukcia je doplnená slovenským prekladom hlavných bodov listiny a nákresom hraníc územia Kysúc.

Najstaršie obce Kysúc

Prvou písomne doloženou kysuckou obcou je Kysucké Nové Mesto, ktoré sa pod názvom Yesenin spomína už v roku 1254 kedy ho donáciou od kráľa Belu IV. dostali Balassovci.. Písomné zmienky o ďalších obciach sa datujú až do 14. storočia: Krásno nad Kysucou (1325), Radoľa (1332), Rudina (1359), Nesluša (1367) a Dubie (1367). V 15. storočí pribudli viacero obcí, z ktorých mnohé však vznikli skôr ako sa prvýkrát spomenuli v písomnej listine. V tomto období sa osídlenie Kysúc uskutočňovalo vďaka majiteľom panstva Budatín, ktorí vlastnili územie dnešných dolných Kysúc.

Valašská kolonizácia Kysúc

V 16. a 17. storočí sa počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie dosídlilo územie horného toku rieky Kysuca, Bystrica a  územie severne od sútoku Bystrice a Kysuce. Napr. v okolí Oščadnice sa dodnes nachádza množstvo malebných kopaničiarskych osád, z ktorých viaceré majú svoj pôvod v období valašskej kolonizácie. Valaši predstavovali pastierske obyvateľstvo, ktorého hlavným zamestnaním bol chov oviec, dobytka, spracovanie mlieka, vlny a kože. Prvé vysoko položené valašské sídla vznikali v tejto oblasti pod Veľkou Račou. V listine z roku 1540 sa spomína osada Diedova. Odtiaľ sú odvodené názvy Zadedová, Dedovka, Dedová – malé lokality v okolí Oščadnice. Rozsiahlou likvidáciou lesa pre nové pastviny a spôsobom hospodárenia sa v priebehu stáročí vytvoril typický kopaničiarsky charakter krajiny s roztratenými osadami a množstvom lúk a pasienkov aj vo vyšších polohách nad lesom.

Vznik väčšiny kysuckých dedín

Hoci proces osídľovania Kysúc trval niekoľko storočí, možno konštatovať, že väčšina kysuckých dedín vznikla v 17. storočí. Zaslúžili sa o to nielen Valaši, ale aj pôvodné slovenské obyvateľstvo, ktoré tu žilo aj pred ich príchodom. Valašské a pôvodné obyvateľstvo postupne splynulo a už v 18. storočí nebol badať žiadny rozdiel medzi týmito etnikami. Obyvateľstvo valašského pôvodu dokonca postupne stratilo aj viaceré práva a výhody, ktoré dostávalo pri osídľovaní vyššie položených území od majiteľov jednotlivých panstiev. Z jednotlivých malebných zákutí Kysúc osobitosťou dodnes vyniká najmä územie doliny  Čierňanky v najsevernejšom cípe Kysúc, kde žije goralské etnikum. Územie na sever od Čadce hraničiace s Poľskom bolo totiž kolonizované obyvateľmi, hovoriacimi podobne ako na Orave a severnom Spiši – goralským nárečím. Oblasť Goralov zaberá na Kysuciach 5 obcí (Skalité, Čierne, Svrčinovec, Oščadnica a časť Čadce pod názvom Čadečka). Ak sa chceme bližšie zoznámiť s kultúrou kysuckých goralov tak ideálnu príležitosť nám ponúkajú Goralské slávnosti, ktoré sa každoročne v júni poriadajú v prírodnom amfiteátri v obci Skalité.

Kysuckí drotári

Na chudobných Kysuciach bolo treba hľadať aj iné zdroje obživy, aké poskytovali len lesy a roľníčenie. Kysučania ho našli práve v drotárstve. Jeho počiatky siahajú do 18. storočia, keď drotári chodili po okolitých dedinách a drôtenou výplňou spevňovali hlinený riad. Vo svojich typických drotárskych krošniach nosili kotúč drôtu, kusy plechu, šidlo, kliešte, kladivo. Hrnčiarsky riad opravovali tzv. halfovaním alebo drôtovaním. Do nádob prevŕtali dierky, cez ktoré prevliekli drôt a stiahnutím ju scelili, prípadne hrniec alebo tanier oplietli drôtenou sieťou. Časom zvládali aj náročnejšie spôsoby opráv nitovaním, lepením a letovaním. V 19. storočí sa drotárskemu remeslu venovali vo vyše 150 slovenských obciach. Najviac ich však bolo na Kysuciach (Turzovka, Vysoká nad Kysucou, Staškov, Zákopčie, Ochodnica a Nesluša) a na susednom strednom Považí (Kolárovice, Štiavnik, Dlhé Pole a Veľké Rovné).

Historická lesná úvraťová železnica

Kysucko-oravska lesná úvraťová železnica je unikátnym technickým dielom, ktorú v roku 1915 začali stavať talianski vojnoví zajatci. Je jediným svojho druhu v Európe a podobný úvraťový typ železnice sa zachoval len z peruánskych Ánd a Skalnatých vrchov v USA. Dnešná železnica je len malou časťou kedysi oveľa dlhšej lesnej železničnej trate s rozchodom 760 mm zriadenej na odvoz vyťaženého dreva. Pôvodná trať dlhá takmer 61 km spájala Oščadnicu na Kysuciach a Lokcu na Orave. Na najťažšom úseku dlhom poldruha kilometra vedúcom cez kysucko-oravské pomedzie museli súpravy lesnej železnice prekonať výškový rozdiel 217 m. Uľahčovali jej to na pomerne krátkom úseku hrotové úvrate. V dvadsiatych rokoch minulého storočia trať predĺžili až na 110 km. V ďalších rokoch ju postupne skracovali až ju v roku 1969 z ekonomických dôvodov celkom zavreli. Plánovaná demontáž unikátnej lesnej železnice sa našťastie neuskutočnila. Naopak, v roku 1974 zahájili obnovu jej najcennejšej časti. Od roku 1981 sa začala sporadická prevádzka na prvom zrekonštruovanom úseku, ktorý v roku 1995 predĺžili o úsek prechádzajúci skanzenom až po prvú úvrať (úvrať = ťažšie dostupné miesto alebo miesto, na ktorom sa kedysi obracal pluh pri oraní). Dnes je v prevádzke asi 2,7 km dlhý úsek zo stanice Chmúra do osady Kubátkovia, ktorý vedie cez areál Múzea kysuckej dediny. Cez víkend je vláčik ťahaný parným rušňom zo začiatku 20. storočia, v pracovných dňoch (okrem pondelka) do súpravy zaraďujú malú lokomotívou s dieselovým motorom.

Rabovačky a protifašistický odboj

Dramatickým pre Kysučanov v 20. storočí boli najmä udalosti po skončení prvej svetovej vojny a obdobie na konci druhej svetovej vojny. Po vzniku I. Československej republiky a návrate vojakov z vojnových frontov sa vzbúrili obyvatelia proti obchodníkom, krčmárom, rôznym úžerníkom a obecným úradom. Ničili sa matriky a obecné knihy, vyrabovali sa obchody a krčmy. Situácia sa upokojila až po príchode československého vojska. Ďalšie drámy v 20. storočí sa odohrali najmä počas druhej svetovej vojny. Na Kysuciach vtedy vznikol pomerne silný protifašistický odboj a napr. obec Vysoká nad Kysucou zaplatila za pomoc partizánom krutú daň. V apríli 1945 vtrhlo nemecké prepadové komando do dediny a všetkých mužov, ktorých stretli vyvliekli za dedinu a postrieľali. Zo 42 mužov sa podarilo zachrániť len jednému, otcovi známeho sochára a miestneho rodáka Miroslava Cipára. Ten sa po odchode fašistov vyhrabal spod hromady mŕtvych tiel spoluobčanov a odplazil sa do bezpečia. Stal sa jediným očitým svedkom strašného zločinu. Na pamiatku obetí postavili pod sedlom Semeteš (685 m) na ceste z Turzovky do Bytče na Považí malý kamenný pomník.